História SŽZ

Náš zväz sa cíti byť nástupníckou organizáciou bývalého Slovenského živnostenského zväzu, ktorému bol v roku 1952 a zároveň aj existujúcim živnostníkom znárodnený majetok a tento podnikateľský stav bol úplne zlikvidovaný.

Znovu sme dostali príležitosť v našej spoločnosti súkromne podnikať až po 40 rokoch. Rýchlo sme zistili, že nie je možné, aby fyzická osoba pôsobila na trhu ako "sám vojak v poli" a preto sme sa rozhodli založiť zväz. Jeho úlohou je podporovať túto podnikateľskú vrstvu a napomáhať jej zviditeľneniu v spoločnosti a zastupovať ich záujmy. Na prvý pohľad sa zdá, že živnostníci sú zanedbateľná skupina podnikateľov, lebo sú malí. Ale opak je pravdou, lebo čo do počtu je to veľmi silný segment spoločnosti. Napriek tomu, že živnostníci ako jednotlivé subjekty sú najzraniteľnejší, pre spoločnosť sú veľmi dôležití, lebo sú prispôsobiví, rýchlo reagujú na potreby trhu majú daňovú a odvodovú disciplínu.

Na druhej strane sú neodmysliteľnou súčasťou spoločnosti a hospodárstva, lebo svojou drobnou výrobou a službami tvoria tak prepotrebnú infraštruktúru v každom meste a regióne. Malí podnikatelia, ak im spoločnosť umožní, aby sa patrične rozvinuli, sú schopní zabezpečiť vyššiu zamestnanosť, sociálny zmier aj blaho celého národa.

História živnostnícka na Slovensku pred rokom 1952

Malé a stredné podnikanie, do ktorého sú zaradené živnosti, malo v hospodárskom rozvoji krajiny vždy vyhradené postavenie. Z počiatku to boli remeslá, neskôr obchod a doprava. Počet druhov živností vzhľadom na nové poznatky vedy a techniky ďalej narastal. Remeselné živnosti boli východiskom pre rozvoj priemyslu, i keď mnohé z nich sa stali obeťou tohto rozvoja. Tento vývoj bol u nás prerušený nútenou medzerou na 40 rokov, kým v ostatnom svete, najmä v západných krajinách, pokračoval ďalej. Je preto účelné spomenúť hlavné charakteristiky vývoja remesiel a cechov, ako aj živností a živnostenských organizácií do roku 1950-52, kedy boli živnosti, ako podnikateľská činnosť stredného stavu zlikvidované.

Remeslá a cechy

Na území Slovenska boli niektoré remeselné činnosti vykonávané už od  predhistorických dôb. Len v niektorých významných centrách, napr. v Nitre v období Veľkej Moravy žili jednotlivci, ktorí sa zameriavali výlučne na remeselnú činnosť. Remeselné výrobky vyrábalo prevažne obyvateľstvo, ktoré žilo na dedinách alebo dvoroch feudálnych pánov. Bolo to v systéme služobníckych osád, ktoré boli zamerané len na jeden druh výrobnej činnosti a podľa toho ich často pomenovali. Napríklad hrnčiarstvo - Hrnčiarovce, kováčstvo - Kováče, tesárstvo - Tesáre a ďalšie.

Od začiatku 13.storočia sa začalo remeslo v západnej a strednej Európe oddeľovať od poľnohospodárstva. Aj na území Slovenska nastali zmeny, ktoré spôsobil hlavne príchod nemeckých osadníkov, ktorých pozval uhorský kráľ Béla IV. (1235-1270) po vpáde Tatarov (1241-42). Panovník a domáci feudáli vychádzali nemeckým remeselníkom v ústrety, a tým, ktorí sa usadili v mestách, udeľovali rozličné privilégiá a výsady. Súčasne sa začala formovať aj skutočnosť, že remeslá patria do miest s najvýznamnejšími privilégiami a opevnenými hradbami, pre ktoré sa zaužívalo označenie “civitas”. Novoty,  ktoré nemeckí kolonisti priniesli, sa začali rozširovať medzi domácim obyvateľstvom. Dedinského remeselníka z obdobia raného feudalizmu, ktorý bol spojený s poľnohospodárstvom, pracoval na nižšej technologickej úrovni a bol v poddanskej závislosti, vystriedal osobne slobodný mestský remeselník, príslušník stredného stavu, ktorý pracoval s najvyspelejšou súvekou, možno povedať európskou technológiou a remeslu sa venoval ako svojmu hlavnému zamestnaniu. Význam remesla na dedinách poklesol. Vytvorila sa aj nová náplň jednotlivých remesiel, totožná s náplňou v celej strednej a západnej Európe. Najreprezentatívnejšia a hospodársky najvýznamnejšia časť remeselnej výroby bola pod vplyvom nemeckých kolonistov. Do miest, ktoré založili a kde sa usadili nemeckí remeselníci prenikal slovenský živel, ako to dokazujú slovenské mená remeselníkov, napr. medzi kremnickými mešťanmi /1442-3/ sa spomínajú mená Bukový, Jahoda, Benko a pod. V stredoveku sa rozvíjali najmä textilné remeslá - krajčírstvo, výroba a spracovanie kože - obuvníctvo, drevárske - stolárske, potravinárske - mäsiarske a pekárske. V oblasti stavebných remesiel  to bolo tesárstvo, murárstvo, kamenárstvo, pokrývačstvo, v oblasti kovospracujúcich remesiel kováčstvo, zámočníctvo, zlatníctvo a  klampiarstvo. Z ostatných umelecké maliarstvo, holičstvo, hrnčiarstvo. V stredoveku bolo najvýznamnejším remeselným mestom - mesto Košice, ktoré prevyšovalo ostatné mestá počtom obyvateľov. Už v 15. storočí bolo v Košiciach 200-300 remeselných dielní a remeselníci tvorili 29% všetkého mešťanstva.

Remeslo možno v tomto období charakterizovať ako malovýrobu, založenú na kvalifikovanej prevažne ručnej práci výrobcu a na obmedzenej deľbe práce v remeselnej dielni.

Vplyv kapitalizmu sa prejavoval v remeslách, aj keď z konca 18. storočia sú už záznamy o remeselnej výrobe, ktorá prerástla do manufaktúr. Remeslá, ktoré boli v mestách, začali prenikať opäť na dedinu. Svedčí o tom skutočnosť, že aj u najrozšírenejších remesiel (kováčstvo, zámočníctvo, obuvníctvo, krajčírstvo, stolárstvo, mäsiarstvo a pekárstvo) malo väčšinu svojich dielní na dedinách. Zanikali remeslá, kde vznikla hromadná výroba, napr. ihlárstvo. Na druhej strane vplyvom technického rozvoja vznikali celkom nové druhy remesiel  - elektrotechnické remeslá, autoopravári, zvárači, služby. Došlo k narastaniu výroby v remeselných dielňach, k deľbe práce a vzniku tovární.

Cechy začali vznikať ako neopomenuteľné organizácie remeselníkov, súvisiace s rozvojom miest v západnej Európe v 11.-12. storočí. V závislosti od ekonomického a spoločenského vývoja v jednotlivých krajinách plnili rôzne úlohy, predovšetkým v zabezpečovaní výrobkov a služieb pre spoločnosť, ale aj v obrane miest a na poli sociálno-politickom a náboženskom. Na Slovensku sa začali ustanovovať začiatkom 14. storočia. Prvé organizačné formy boli bratstvá  združujúce remeselníkov okolo oltára niektorého svätca. Okrem náboženského poslania však nepochybne plnili i úlohu sociálneho charakteru, riadili sa určitými pravidlami a poriadkom - cechové artikuly. Povinnosti, záväzky a zvyky cechov sa zachytávali písomne a boli potvrdené vrchnosťami. Cechové artikuly (pravidlá, poriadky) vydávali panovníci, magistráty miest. Od 17. storočia  v súvislosti s rozširovaním cechy v menších mestečkách preberali cechové artikuly z iných miest bez potvrdenia nadriadených orgánov. V roku 1813 boli vydané Generálne cechové artikuly. Najstaršie zachované artikuly sú z košického cechu kožušníkov (r.1307). Začiatkom 18. storočia bolo už vyše 1.000 cechov v 160 mestách.

Cech si spravidla zakladali remeselníci toho istého výrobného odvetvia, pôsobiaci v danom mieste. Museli byť najmenej traja. Členstvo v cechoch bolo povinné, stalo sa základnou podmienkou vykonávania každého náročnejšieho remesla. Remeselník, ktorý nebol členom cechu, bol pokladaný za nelegálneho pracujúceho, za fušera, nesmel mať učňov, nemohol predávať na trhoch, atď. Cechy hrali po stáročia významnú úlohu v rozvoji remesla a v živote remeselníkov, predovšetkým v ekonomicko-výrobnej oblasti. Chránili svojich členov pred konkurenciou, regulovali nákup surovín a predaj výrobkov, hájili záujmy majstrov proti tovarišom a učňom, dohliadali na technickú úroveň remesla. Predpisovali svojim členom počet tovarišov a učňov, aké množstvo tovaru môžu vyrobiť a za akú cenu ho môžu predávať.

Pri svojom vzniku a v prvých obdobiach vývoja hrali cechy pokrokovú úlohu. Pomáhali pri šírení remesla, jeho upevňovaní a rozvoji, pri zavádzaní modernejších výrobných prostriedkov a postupov, ale aj pri upevňovaní postavenia remeselníctva v rámci stredného stavu. Po 400-ročnom trvaní a pri nástupe manufaktúr a priemyselnej výroby začali postupne upadať a brzdiť iniciatívu viazanú starými predpismi. Bránili rozširovaniu výroby, boli preto v roku 1872 zrušené a miesto nich vznikali rôzne spolky a organizácie, čo zhoršilo postavenie stredného stavu. Preto už aj v zákone r. 1884 sa sprísnili podmienky pre remeselné podnikanie, ktoré sa u nás,  neskôr širšie (po r.1924) aj s obchodom a dopravou, označovalo ako živnostenské.

Živnosti a živnostenské spoločenstvá

Zo sociálno-ekonomického hľadiska predstavujú  živnosti  malé a stredné podniky, ktoré sú v súkromnom vlastníctve fyzickej osoby a z právneho hľadiska tieto podniky podliehali živnostenskému zákonodarstvu. Pritom treba spomenúť, že názov “živnostník” vznikol až v roku1924 v súvislosti s vydaním Živnostenského zákona. Používalo sa označenie malý priemysel /Kis ipar/. Ján Hlavaj v Hospodárskych rozhľadoch č.4 z roku 1937 píše: Poznamenať treba, že sme názov živnostník pred prevratom nepoužívali. Tu bol len priemysel. Aj naše priemyselné spolky boli vlastne spolkami živnostenskými. Boli v nich združení remeselníci a kupci. V maďarčine ešte ani dnes nemajú na živnosť odlišný názov. Termín “Kis ipar” sa dá preložiť  ako malý priemysel. Aj to bolo jednou z príčin, že v roku 1924 navrhli po porade s takou autoritou, ako bol Prof. Jozef  Škultéty,  názov “živnostenský zákon”, ktorý sa potom ľahko vžil. V živnostenských podnikoch pracovali majitelia s rodinnými príslušníkmi alebo zamestnávali menší počet pracovníkov, tovarišov a učňov. Obsah pojmu sa menil a za živnosť sa považoval podnik s menej ako 20 zamestnancami.

Najvýznamnejším stupňom boli trvale výrobné živnosti, t.j. remeslá. Neskôr sa začali remeslá a ostatné druhy živností diferencovať. Počnúc 18. storočím začal postavenie živností regulovať štát (vznikli napr. Obchodné a priemyselné komory). Rozvoj priemyslu síce zaznamenal zánik mnohých výrobných živností, resp. obmedzil ich rozsah na minimum, ale zároveň sa vytvorili podľa priemyselných odvetví nové živnosti. Rozvoj kapitalistickej spoločnosti vyvolal rast živností v oblasti obchodu a služieb a ďalších druhov podnikania. V podmienkach ekonomického zaostávania Slovenska mali výrobné živnosti rozhodujúci podiel v hospodárstve v porovnaní s priemyslom, najmä čo sa týka zamestnanosti.

V r. 1910 pôsobilo v slovenských župách v oblasti priemyslu 83.596 živnostenských podnikov, z ktorých len 631 malo viac ako 20 zamestnancov, čiže továrenský charakter a 50.052 podnikov nezamestnávalo žiadnu pracovnú silu. Vo výrobných remeslách pracovalo skoro 150.000 osôb (v továrenskej výrobe 84.000).

Uhorský živnostenský zákon č.8/1872, ktorým boli zrušené cechy, umožnil živnostníkom, aby sa združovali do živnostenských spolkov, ktoré v podstate mali prevziať úlohy cechov v nových podmienkach. Boli to dobrovoľné organizácie, ktorých úlohou bolo rozvíjať spoluprácu živnostníkov v otázkach spoločného záujmu, svojpomocne sa starať o rozvoj remeselného odvetvia a udržiavať jeho konkurenčnú schopnosť. Spolky prevzali aj majetok cechov a niektoré si podľa tradície ponechali svojpomocné pokladnice, ktoré poskytovali jednorázovú výpomoc alebo trvalejšiu podporu. Zakladanie spolkov po r.1872 spomalila hospodárska kríza. Živnostenský zákon z r.1884 povoľoval prijímať za členov aj živnostenských pomocníkov a továrenských robotníkov. Tieto sa ale neosvedčili a miesto nich sa tvorili živnostenské spoločenstvá. Na rozdiel od predchádzajúcich živnostenských spolkov bolo členstvo povinné, ak sa na zriadení živnostenského spoločenstva dohodli 2/3 miestnych živnostníkov. Predstavovali odbornú samosprávu živností, podnikania svojho druhu, starali sa o zvyšovanie odbornej úrovne, a tým konkurenčnej schopnosti, poskytovali odbornú pomoc v otázkach týkajúcich sa živností, prostredníctvom zmierovacích komisií riešili spory medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Členmi týchto spoločenstiev nemohli byť tovariši a robotníci. Ich orgány volili živnostníci.

V nových podmienkach kapitalistickej ČSR živnostenský zákon zo dňa 10.10.1924 zaviedol i na Slovensku povinné zmiešané živnostenské spoločenstvá. V rámci okresov i miest so zriadeným magistrátom združovali všetkých samostatných živnostníkov a nájomníkov živností, ako aj ich pomocníkov. Živnostenské spoločenstvo sa mohlo vytvoriť aj pre viac okresov. Zriaďovanie schvaľovali župné úrady, neskôr krajinský úrad. Každý člen bol povinný zaplatiť inkorporačnú taxu a valným zhromaždením schválený členský poplatok. Medzi valnými zhromaždeniami  riadil prácu nimi volený výbor na čele so starostom. Kde si to záujem vyžadoval, tam mohli byť zriadené dobrovoľné odborné živnostenské spoločenstvá so širšou, príp. celoslovenskou pôsobnosťou (živnostenské spoločenstvo staviteľov, kominárov...). Kritériom živnostenského podniku bola hranica do 20 zamestnancov. Do roku 1930 podniky s 1-20 zamestnancami a podnikateľmi a predstavovali 98,6% všetkých výrobných podnikov. Celkove bolo na Slovensku 98.030 živnostenských závodov s 322.326 činnými osobami. Rozdelenie živností v Živnostenskom zákone č.259/1924 Zb. na slobodné, remeselné a koncesované sa v novom zákone ešte doplnilo o viazané.

Za remeselné živnosti boli považované tie, pri ktorých bolo treba preukazovať remeselnú zručnosť nadobudnutú vyučením a praxou (taxatívne ich bolo vymenovaných 67).

Koncesované živnosti mohli byť vykonávané len na základe koncesie vopred udelenej príslušným živnostenským úradom (taxatívne ich bolo vymenovaných 37) . Riadenie živností mali na starosť okresné živnostenské úrady.

V roku 1930 bolo na Slovensku a v Zakarpatskej Ukrajine 90 zmiešaných a 13 odborných živnostenských spoločenstiev - cechov. Budovali sa podľa jednotných vzorových stanov. Úlohy živnostenských spoločenstiev:

• starať sa o zveľaďovanie živností,
• utvárať podmienky pre ich rozvoj a schopnosť konkurovať veľkokapitálu
• starať sa o odbornú výchovu členov
• usporadúvať rôzne podujatia, kurzy a exkurzie
• starať sa o výchovu učňov
• spolu s SOPK vydržiavať učňovské školy
• zakladať nemocenské a podporné pokladnice a fondy
• sprostredkovať výhodné poistenie
• zriaďovať útulky pre tovarišov
• sprostredkovať prácu
• riešiť pracovné a mzdové spory.

Založenie Zväzu živnostenských spoločenstiev

Konštituovanie Krajinského zväzu živnostenských spoločenstiev a grémií pre Slovensko a Podkarpatskú Rus bolo dňa 9. septembra 1928, pred 70-timi rokmi v Trenčíne. V zmysle §8 zväzových stanov a na základe výmeru Ministerstva obchodu z 2.júla 1928 ho zvolal Krajinský úrad v Bratislave spolu s dočasným zväzovým prípravným výborom.

Zakladajúceho zhromaždenia sa zúčastnilo 72 prihlásených spoločenstiev a grémií, 51 delegátov - zakladajúcich členov. Do výboru bolo zvolených 24 riadnych členov  a 12 náhradných členov.

Do 30.novembra 1933 bol Krajinský zväz spoločenstiev dobrovoľným zväzom. Ukázalo sa však, že je spoločensky potrebné, aby sa z dobrovoľného členstva prešlo na povinné  a to podľa zákona č.224 Z.z. zo dňa 30.novembra 1933. Do toho času bolo povinné členstvo len v okresných miešaných živnostenských spoločenstvách  a to už od r.1924.

Po zabraní južného územia zostalo 58 živnostenských spoločenstiev a Živnostenské spoločenstvo pre Bratislavu. Celkove bolo v r. 1942 organizovaných 53 705 živnostníkov, pomocníkov bolo 15 593 a v evidencii bolo 18 360 učňov. Cele živnostníctvo predstavovalo 87 658 osôb. Úlohou Zväzu bolo najmä:

• podporovať organizáciu živnostenských spoločenstiev
• starať sa o zdokonaľovanie výučby učňov, dbať o ich zdravie a duševný rozvoj
• podporovať ďalšie vzdelávanie členov a príslušníkov živnostenských spoločenstiev a grémií
• podporovať živnostenské školstvo
• podporovať sprostredkovanie práce
• podporovať nemocenské poistenie členov ako i zakladať podporné zariadenia pre členov a príslušníkov týchto spoločenstiev a grémií
• zakladať a podporovať odborné zariadenia a spoločenské zariadenia najmä pre prípad invalidity členov a príslušníkov zväzu, ktorí sa stali neschopnými práce
• podporovať spoločné obstarávanie surovín, sprostredkovať úver
• podporovať technické zdokonaľovanie výroby pre jednotlivé druhy živností najmä remeselné
• sprostredkovať a starať sa o odbyt výrobkov
• predkladať správy a vyjadrenia ako aj iniciatívne návrhy úradom a ich orgánom na základe živnostenského zákona.

Zväz zmiešaných živnostenských spoločenstiev mal zástupcov v rôznych komisiách napr. cenovej, sociálne politickej, dopravnej a ďalších organizáciách napr. v Obchodnej a priemyselnej komore, kde zastupoval záujmy živnostníkov vo veciach cenových, sociálnych, daňových  i dopravných. Okrem toho bol Zväz partnerom pre úrady a mal svoje zastúpenie aj v Štátnom ústave pre zveľaďovanie živností v Martine a spolupracoval so Združením priemyselníkov ako aj s redakciou časopisu Živnosť.

Rozvoj a skladba živností do roku 1950

Významnou inštitúciou, ktorá do roku 1950 prispievala k inovačnému procesu v živnostiach, bol Štátny ústav pre zveľaďovanie živností v Martine, zriadený roku 1924. Tento citeľne i dnes chýba pre rozvoj živnostníctva, kým v Rakúsku a Nemecku takého inštitúcie úspešne pracujú v každom kraji.

Mimo toho, popri okresných živnostenských spoločenstvách existovali odborné živnostenské spoločenstvá, pokračovatelia stredovekých cechov, ktoré aj dnes sa postupne ustanovujú. V zahraničí je tento druh odborného zoskupenia stále zavedený.

Celkový prehľad o živnostiach pred ich zrušením dáva nasledujúca tabuľka č.1:

Celoslovenské štatistické údaje o živnostiach v roku 1947 pred ich zrušením.

Počet osôb pracujúcich na Slovensku v živnostiach v roku 1947 vrátane zamestnávateľov bol 158.807. Ako z tabuľky vyplýva, živnosti sa delili na sekcie remeselné, pohostinské, obchodné, dopravu a ostatné. Pevažovali remeselné živnosti, ktoré predstavovali 53.239 technických jednotiek, 28.762 pomocníkov - tovarišov a 26.385 učňov. Spolu so zamestnávateľmi to predstavovalo 103 248 osôb v remeslách. Prepočtom na jednu remeselnú živnosť pripadli 2 osoby.

Sieť a hustota živností v porovnaní České kraje a Slovensko

Napriek 40-ročnej medzere možno ukazovatele siete a hustoty remesiel v bývalej ČSR považovať za dobrú orientáciu pre budovanie dnešnej siete. Pomer celkového počtu živností České kraje/Slovensko bol (199 771/50 207) 4/1, pri prepočte obyvateľov (8 762 221/3 402 300) 2,6/1.

Prepočítane počet obyvateľov na počet živností v Českých krajinách bol 43,9 o/ž; na Slovensku 67,8 o/ž, t.j. hustota siete na Slovensku (43,9/67,8) bola iba 0,65 v porovnaní s Českými krajinami /tabuľka č.2/.

Hustejšie na Slovensku boli rozmiestnené iba remeslá nad 1,00, t.j. obuvnícke, stolárske, murárske 3,22 a tesárske. Z nich murárstvo sa najviac uplatnilo aj za hranicami, ako to ukazuje mapka ešte z roku 1900 a sú tiež zobrazené smery ich pôsobenia v zahraničí.

V obidvoch častiach republiky chýbalo najmä remeslo štukatérske, kde na Slovensku zaznamenala štatistika celkom iba 4 štukatérske živnosti.

V tabuľke je porovnanie jednotlivých druhov remeselných živností, prepočítane na počet obyvateľov Slovenska v porovnaní s Českými krajmi. Prepočtom  remeselná sieť na Slovensku oproti Českým krajom mala o 18.236 živností menej. Pre orientáciu sú uvedené aj údaje v okrese Turčiansky Sv. Martin.

Zánik živnostenského podnikania a organizácie živnostníkov

Povereníctvo vnútra vo svojom výmere dňom 31.12.1952 po dohode s Povereníctvom financií pridelilo z majetku Slovenského živnostenského zväzu v likvidácii v Bratislave štátnym úradom a orgánom hmotnej správy 55 nehnuteľností v hodnote 77,3 mil. Kčs. Zároveň prikázalo Slovenskému živnostenskému zväzu v likvidácii, aby pridelené nehnuteľnosti uvedené vo výmere bezodkladne a s platnosťou od 31.12.1952 odovzdal. Mimo toho bolo zhabaných 8,5 mil. Kčs na bankovom účte.

Medzi objektmi bolo pridelených šesť UNV Bratislava, napr.: Grémium bratislavského obchodníctva v cene 17,540 mil. Kčs, obytný dom Palisády č.40, ktorý vlastnilo Odborné spoločenstvo živností kaviarenských, hostinských a výčapníckych v Bratislave v hodnote 6,4 mil. Kčs.

Táto likvidácia začala postupne od roku 1948. Časť živností prešla do národných podnikov, ktoré tak získali kvalifikované pracovné sily, časť prešla do výrobných družstiev a časť do komunálnych služieb. Obchodné živnosti boli zaradené do štátneho a družstevného obchodu. Živnostníkom bola poskytnutá malá náhrada za inventár, zásoby a zariadenie, nezodpovedajúca hodnote živnosti. Tak živnostníci prišli o majetok v hodnote ca 30 mld. Kčs.

V rokoch 1949-52 bola podstatná časť malo živnostníkov začlenená do výrobných družstiev. Došlo ku koncentrácii a vytvárali sa väčšie celky, z ktorých niektoré sa začali orientovať na hromadnú výrobu na úkor služieb.  Aj v Komunálnych službách bolo 103 podnikov so 20.323 zamestnancami a 423 mil. tržbami. Územná štruktúra živnostenských spoločenstiev, ktorá mala v každom okrese kanceláriu, výkonný sekretariát a sídlo spravidla v živnostenských domoch, bola štátnou správou - ONV po roku 1950 zlikvidovaná a majetok prevzatý národnými výbormi.